Stanislav Veselovský

Digitálna realita - digitálne utópie

Názov mojej bakalárskej práce je Digitálna realita – digitálne utópie, v ktorej spracúvam tematiku virtuálneho sveta a jeho sociálno-politického zriadenia. Utópia je významový útvar pozostávajúci zo súboru predstáv o budúcich ideálnych stavoch spolužitia ľudí, avšak takéto spolužitie nemusí byť pre obyvateľov, z nášho pohľadu, až také ideálne. Súčasne pojednáva o ideálnom usporiadaní spoločnosti, nikto však nehovorí, že túto spoločnosť budú tvoriť slobodní ľudia s vlastnými občianskymi právami, ktoré by chránil zákon. Práve preto je moja predstava utopického virtuálneho sveta v podstate továrňou na ľudí, ktorí sú nútení dodržiavať prísne predpisy a robiť presne to, čo im je prikázané. Celá táto spoločnosť je založená na vláde jednotlivca - diktátora, ktorého prísne zákony stoja proti jeho obyvateľstvu. Netolerujú sa žiadne priestupky, porušenia disciplíny, ani chyby. Ľudia majú zákaz medzi sebou akýmkoľvek spôsobom komunikovať alebo sa zbližovať. Takisto je úplne vylúčený fyzický kontakt a rodinný život, ktorého prítomnosť v normálnom svete zabezpečuje prirodzené potomstvo. V podstate k niečomu takému ani nemôže dôjsť, ba je dokonca vylúčené, aby ženy prirodzenou cestou otehotneli. Na svedomí a pod kontrolou to má vyspelé genetické inžinierstvo. Taktiež vo veľkej miere dochádza k pokusom o klonovanie orgánov a súčasne ľudí. Deti sa geneticky pestujú v inkubátoroch, avšak až do dosiahnutia veku dospelosti nie sú zaradení medzi dospelých do systému. Najprv prechádzajú akousi transformáciou a ustaľovaním osobnosti, čo by sa dalo považovať za istý proces výchovy, spočívajúci v neprirodzenom osvojení si návykov, vlastností a pravidiel. Až po tomto „naprogramovaní“ sú schopní správať sa a jednať podľa očakávaní, čim sa zaradia medzi ostatných.
Tento vymyslený utopický svet tvorí sterilné urbanistické a industriálne prostredie, v ktorého útrobách musia jeho obyvatelia žiť. Nepoznajú a ani nemajú inú možnosť, proste sú vytvorení tak, aby sa venovali len tomu, k čomu boli predurčení. Je to systém fungujúci na obmedzenosti, zaslepenosti a stereotypnej práci obyvateľov. Každý nový deň je rovnaký ako ten predošlý, tak ako nebolo nič na začiatku, tak nikoho nečaká nič ani na konci. Našťastie si tieto skutočnosti nikto spomedzi týchto ľudí neuvedomuje, a tak všetko funguje ako má. Sú to vôbec ešte ľudia alebo len obyčajné organické stroje? Človek sa odlišuje od ostatných pozemských tvorov práve schopnosťou premýšľať, čo nám umožňuje mozog, ktorý je súčasťou centrálnej nervovej sústavy. S tým súvisí aj uvedomenie si vlastnej existencie a prítomnosti vecí okolo seba. Mali by sme dokázať jednať sami za seba, prejavovať svoje pocity, mať rôzne túžby a pod. Ak nám niekto tieto dispozície potlačí alebo úplne zoberie, prestávame byť ľudskými bytosťami. V rovnakej situácii je aj hlavný hrdina môjho filmu, ktorý je len jeden z mnohých jedincov žijúcich v tomto utopickom svete. Nemá vlastné meno, ktoré by istým spôsobom utváralo jeho osobnosť, charakterizovalo ho alebo jednoducho odlišovalo od ostatných. Každý má len anonymné číslo - všetci sú bezmenní. Tváre niektorých jedincov vyzerajú veľmi podobne - podobajú sa ako vajce vajcu, iní sa zase neuveriteľne líšia. Práve k druhej skupine patrí aj bezmenný hrdina, ktorý by nebol zasa až tak výnimočný, nebyť toho, že získa vedomie - precitnutie,
ku ktorému uňho došlo z nevedno akej príčiny. Uvedomením si svojej existencie nasleduje snaha uniknúť z tohto sveta za každú cenu. No nebude to až také jednoduché, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Práve naopak, do cesty mu prichádzajú rôzne nástrahy, boj s vlastným podvedomím a rovnako pomaly vynárajúca sa otázka, či je na konci vôbec nejaká nádej a kde je ten koniec? Do toho všetkého sa súčasne zamiešava aj úhlavný nepriateľ, o ktorého existencii nemá hlavná postava potuchy, a tým je práve dokonalý systém utopického sveta. On má na starosti celú túto realitu, on má pod svojou správou všetkých jedincov a v neposlednom rade on vymyslel zákony, pravidlá, tresty. Môžeme sa len domnievať, či za tým stojí nejaký vysoko postavený človek, stroj s umelou inteligenciou alebo entita presahujúca naše chápanie.
Precitnutím vedomia hlavného hrdinu dochádza ešte k jednej nezanedbateľnej udalosti, ktorou je vopred predpokladaná chyba v systéme. To znamená, že sa takáto udalosť predpokladala už v čase vzniku tohto utopického sveta, a teda existujú presné kroky vedúce k jej oprave. Je to pochopiteľné, keďže sa jedná, ako som už párkrát spomenul, o dokonalý systém. Ako vždy na všetko existuje riešenie, či už správne alebo naopak, aj v tomto prípade má samotný systém množstvo protiopatrení. Útek hlavného hrdinu je tak len akousi vopred predpokladanou simuláciou udalostí, ku ktorým došlo, pričom má riadený priebeh, a tak musí skončiť presne podľa očakávaných hodnôt. Postava, presvedčená o samostatnom rozhodovaní a konaní, je tak vlastne vedená konkrétnou cestou a udalosťami, pričom na pozadí dochádza k istej forme jej nápravy a náprave vzniknutej chyby. Na konci ju tak nečaká iný svet alebo vyslobodenie sa, ale opätovné zaradenie do systému. Preto sa hrdina aj po prekonaní všetkých nástrah, opäť ocitá tam, kde bol na samom začiatku. Z toho, čo sa udialo si samozrejme nič nepamätá, proste postupuje v rade s ostatnými, nad ničím sa nezamýšľa, nemá o sebe predstavu, robí len presne to, na čo bol predurčený. Vizualizácia projektu Digitálna realita – digitálne utópie sa nachádza na obrázku č. 8.
Mojou prácou sa snažím hľadať paralely s našim skutočným svetom, v ktorom taktiež žijeme svoju stereotypnosť a zohrávame určitú úlohu v systéme. Častokrát však bez uvedomenia si skutočnej podstaty nášho bytia. Sociálno-politickou situáciou sme donútení náhliť sa za peniazmi, ktoré potrebujeme pre vlastné prežitie. Každý deň žijeme vo veľkom strese, ktorého príčinou sú zdravotné problémy – psychické aj fyzické. Hoci na to odborníci upozorňujú, nie sme s tým schopní nič robiť a koľkokrát si ani neuvedomujeme katastrofálne následky, ktoré sú s tým spojené. Podobne veľa ráz ani zákony a občianske práva nepracujú v náš prospech a pre našu ochranu, ale nám spôsobujú len prekážky. Neraz odhaľujeme, že v mnohých prípadoch sú zákony prijímané práve v prospech tých politikov, ktorí za nimi stoja, a tak hlavne oni sú schopní z nich pragmaticky profitovať.

---