Matej Opálený

private/public

Za inštaláciou môjho privátneho priestoru netreba hľadať potrebu vystaviť moje súkromie do verejného priestoru ako „výkladnú skriňu“ (tomuto momentu by okrem iného malo zabrániť sfarbenie miestnosti a viditeľných priestorov do biela), ale práve skutočnosť, že divák sa stane na počas pobytu v miestnosti súčasťou môjho privátneho priestoru. V ňom sa dostáva do kontaktu s autenticitou mojej izby, ktorá je mu prezentovaná bez akéhokoľvek tabu. Divák má možnosť kdekoľvek vstúpiť a nahliadnuť.
Zvláštnym fenoménom v umení, s ktorým pracujem vo svojej inštalácii, je fyzická neprítomnosť tela. Tento fenomén býva často sprevádzaný prepojením sveta vonkajšieho so svetom bytostne privátnym. Priestory, predmety, zachovávajú predmetnosť stôp po telesnej intimite, prípadne v nich telo nachádzame v metaforickej podobe. V mnohých prípadoch zdôrazňujú efekt prchavosti a odcudzenia, nostalgie a zraniteľnosti, tlmočiace úzkosť z fyzickej straty, straty vzťahov vnímaných práve cez telesnosť. Takisto v nich nachádzame motívy pamäti tela. Telo je krásnym objektom, schránkou, pod povrchom ktorej sa všetko odohráva. Rozmer integrálnosti bytia je oslobodzujúci a fascinujúci, s nami putujúci svet v ktorom je špecifická zabudnutá krása predmetných vecí. Pamäť predmetov a vecí je v ponímaní môjho priestoru dôležitou zložkou práve z hľadiska pamäti telesnosti a samotného bytia. Odohrávajú sa v nich spomienkové momenty môjho vlastného života. Prostredníctvom predmetných vecí sú v tomto priestore naakumulované spomienky na udalosti, rodinu, priateľstvá a vzťahy...
Ako symbolický charakter pamäti v prípade inštalácie, mnou využívanom priestore, sú dôležitou zložkou mojej práce práve predmety na ktoré sa viažu moje osobné spomienky spojené s detstvom, rodinou, priateľmi a bývalými vzťahmi... Práve prostredníctvom týchto predmetov má divák možnosť vidieť prechod medzi strohou miestnosťou a tým, ako som ju počas pobytu v nej využíval. Spolu so zachovanou životnou veľkosťou priestoru upozorňujú na ľudskú existenciu. Sila týchto predmetov je ukrytá v rozpore, pri ktorom podobne ako Whiteread, navraciam známe predmety, ktoré sa formou takéhoto prevedenia stávajú cudzími, neutrálnymi. Neutralita týchto predmetov nemá teda za úlohu sterilizovať priestor, práve naopak, napomôcť divákovi evokovať predmety poznané z divákovho vlastného privátneho priestoru.

---