Mário Kastelovič

epheMERAL STATUS

Affidavit of discontinuation of artistic activity

I declarate on my honor that in the magazines Trend no.32, of 16. August 2012, p. 58-59, I reached my artistic peak. Therefore today in full responsibility and voluntarity I am giving up to me credited social status - artist.
I make this affidavid for the purpose of recovery of fine arts not only in Slovakia, because from the arts I want that it is a cultural play with fair and solid rules for everyone.

The role of a sportsman and an artist.

From the point of view of sociology in both cases we deal with an individual social status, that is position of a person in the system of society. Social status can be either inherited (sex, age, race, ...etc), gained (self-made-education, work position and so), given (awarded by social consent - genius, artist, champion and so on). When comparing the two given social status it is interesting to see, that the status of a sportsman is temporary, whilst the status of an artist is somehow lasting. (Gained status of a fine artist - designer as a graduate of University of an Art interest is by its lasting acceptable. A fine artist - designer is not just an artist because s/he graduated from a particular University.) Moreover, it is naturally taken by the society, that if a sportsman under the supervision of a sober self-reflection concludes, that his/her performance does not reach more than just average quality, s/he makes a public announcement about the end of this top cultural activity, where s/he voluntarily gives up the status of a sportsman. Following this, we regard to this sportsman as a former sportsman, or s/he might overtake some new status regarding sport business-status of a trainer, status of some official, status of a commentator etc. It is worth to mention the fact, that the public way of getting rid of that sport status happens without the active intervention of public, which was directly there when awarded this status at the beginning of his/her functionally social period. An individual becomes a sportsman not by means of his/her own proclamation, but because his/her physical ability and skills (supported by years of training) are highly respected by the society, in front of which s/he performs, and which is given physical activity at most average. Only substandard and standard verifies over-standard! In the culture of art it is different as to the given status of an artist (not designer-fine artist). This given status becomes somehow inherited followed by a permanent and irreversible value. However, the portion of mass public when awarded this status is minimal, that is, it is significantly transformed into the deputy function of effect of art theorists and curators. In the 20th century art, the opinions are not rare (conceptual tendencies of the Fluxus movement - neo-dadaism, minimalism, abstract, experiment,action), that the artist is the one, who considers him/herself an artist, in such casual spirits, art is everything, which is produced, done or even not done by that artist. If we admitted that it is possible to award oneself a status of an artist, then let's also admit to him/her (remind him/her?), the possibility, the right, and the duty to take away this given status. Since the society is quite absent when awarding the status, he should not claim its activity and presence when being deprived of the status. This activity can be only fulfilled by professional art-theoretical part of the society. Or are we ever going to be able to hypertrophy "our" self-reflection on the side of the active part of the art of culture? The exceptions are only the former artists as L. Lozano, Ch. Posenenske and L. Parsons, who in 60's and 70's left the art scene. Their motif was not the decline of their artistic performance, but an effort to overcome an autonomy status of art, which was drawn from the desire to directly interact into public happenings. So, If the culture of art and sport is based on over standard performance, then how is it possible, that its decreasing intensity, which is a natural phenomenon, in the frame of social status affects its direct user only in the field of sheer sport?

(M. Kastelovič, Academy of Arts, Faculty of Fine Arts, Bachelor thesis SPORT versus ART, 2012, p. 15-16)
_____________________________________________________
http://www.etrend.sk/trend-archiv/rok-2012/cislo-32/fair-play-neobycajneho-umelca.html
http://www.etrend.sk/trend-archiv/rok-2012/cislo-32/princ-ktory-zautocil-na-olympijske-hry.html
http://www.etrend.sk/trend-archiv/rok-2012/cislo-32/dvojboj-v-nitre.html
_____________________________________________________

Čestné vyhlásenie o ukončení umeleckej činnosti

Vyhlasujem na svoju česť, že som v týždenníku Trend č. 32, zo 16. augusta 2012, s. 58-59, dosiahol svoj umelecký vrchol. Preto sa dnešným dňom dobrovoľne a v plnej zodpovednosti vzdávam mne pripísaného sociálneho statusu - umelec. Toto čestné prehlásenie robím za účelom ozdravenia výtvarného diania nielen na Slovensku, pretože od umenia chcem, aby bolo kultúrnou hrou so spravodlivými a pevnými pravidlami pre každého.

Rola športovca a umelca.

V oboch prípadoch tu ide z pohľadu sociológie aj o príslušný sociálny status, čiže postavenie - pozícia človeka v systéme spoločnosti. Sociálny status pritom môže byť vrodený (pohlavie, vek, rasa a pod.), získaný (vlastným pričinením - vzdelanie, pracovná pozícia a pod.), pripísaný (udelený spoločenským konsenzom - génius, umelec, šampión a pod.). Zaujímavé pri porovnaní oboch pripísaných sociálnych statusov však je, že status športovca je dočasný, pričom status umelca je akoby trvalý (získaný status výtvarníka ako absolventa VŠ výtvarného charakteru je svojou trvalosťou v poriadku. Výtvarník však nie je umelcom preto, že je absolventom príslušnej VŠ.). Dokonca je prirodzene spoločensky zaužívané, že ak športovec pod dohľadom triezvej sebareflexie usúdi, že jeho výkon už nedosahuje nadpriemernú kvalitu, tak urobí verejné vyhlásenie o konci tejto vrcholovej kultúrnej činnosti, čím sa dobrovoľne vzdá statusu športovca. Následne sa už vraví o bývalom športovcovi, prípadne na seba ešte prevezme nový status zo športovej oblasti - status trénera, status funkcionára, status komentátora a pod.. Za zmienku ešte stojí fakt, že toto verejné zbavenie sa športového statusu sa udeje bez aktívnej intervencie spoločnosti, ktorá však bola priamo pri jeho udelení na začiatku jeho sociálne funkčného obdobia. Jedinec sa predsa stáva športovcom nie vlastný vyhlásením, ale tým, že jeho telesnú schopnosť a zručnosť (podporené rokmi tréningu) uzná za nadpriemernú práve spoločnosť, pred ktorou sa prezentuje, a ktorá je v danej fyzickej aktivite nanajvýš priemerná. Iba podpriemer a priemer verifikuje nadpriemer! V kultúre umenia je to s pripísaným sociálnym statusom umelca (nie výtvarníka) inak. Tento pripísaný status sa tu stáva akoby získaným, s následne trvalou a neodnímateľnou hodnotou. Pričom podiel širokej verejnosti pri jeho udelení je minimálny, čiže je značne transformovaný do zastupiteľskej funkcie pôsobenia teoretikov umenia a kurátorov. V umení 20. storočia však nie sú ani ojedinelé názory (konceptuálne tendencie hnutia Fluxus - neodadaizmuz, minimalizmus, abstrakcia, experiment, akcia), že umelec je ten, kto sa za umelca sám považuje, v kauzálnom duchu tohto je umením všetko to, čo tento jedinec vyprodukuje, vykoná, dokonca aj nevykoná. Ak "sme" priznali to, že je možné si status umelca aj autonómne udeliť, tak mu priznajme (pripomeňme?) možnosť, právo, povinnosť si tento pripísaný status aj odobrať. Keďže spoločnosť pri jeho udelení je značne absentujúca, tak nemôže vyžadovať ani jej aktivitu a účasť pri jeho pozbavení. Túto úlohu môže plniť iba odborná výtvarno-teoretická časť spoločnosti. Alebo sa nám podarí niekedy natoľko hypertrofovať sebareflexiu na strane aktívnej zložky umenia kultúry? Výnimkou sú len bývalé umelkyne ako L. Lozano, Ch. Posenenske a L. Parsons, ktoré na prelome 60. a 70. rokov opustili umeleckú scénu. Motívom tu však nebol ich prípadný klesajúci umelecký výkon, ale snaha o prekonanie autonómneho statusu umenia, ktorá pramenila v túžbe po priamom zasahovaní do verejného diania. Ak je teda kultúra športu i umenia založená na nadpriemernom výkone, tak ako je možné, že jeho klesajúca intenzita, čo je prirodzený jav, v rámci sociálneho statusu postihuje jeho priameho užívateľa iba v oblasti čisto športovej?

(M. Kastelovič, Akadémia umení v BB, FVU/IDM, Bakalárska práca ŠPORT versus UMENIE, 2012, s. 15-16)

---